O mně

Volám sa "Poppy" a som adminka tohto môjho blogu. Mám 19 rokov. Keďže nemám skúsenosti so žiadnym blogom a toto je moja premiéra dúfam že sa mi tu bude len čo najlepšie dariť. Budem sa snažiť ak sa bude dať denno denne prispievať nejakými nápadmi.... Dúfam že tento blog si obľúbite a budete jeho fanúšikmi! :) PS:Píšte svoje názory na blog a konkrétne veci. S pozdravom adminka Poppy :-*

Náhodné fotografie

Náhodná fotografie
Náhodná fotografie
Náhodná fotografie

Podporujeme

Využite najrýchlejšie pôžičky pre okamžitý prístup k financiám.



Ochrancovia ľudských duší č.2

"Ema ahoj, som rada že ťa vidím. Ako sa máš?" opýtala sa ma moja najlepšia kamarátka Lucy. "Ahoj Lucy som rada, že ťa vidím. Mám sa už celkom dobre" odpovedala som jej. Potom sme sa objali. "Si si istá, že sa chceš vrátiť školy?" opýtala sa ma. "Ale áno, som!" odpovedala som a vybrali sme sa do našej triedy. Od tej doby čo zomrel môj brat Kevin nebola som v škole. Ako som vošla do triedy, všetci spolužiaci zamerali svoj zrak na mňa. Určite si hovorili tak tá sa už asi z toho dostala. Snažila som sa, aby ma to nerozhodilo. Sadla som si na svoje miesto vedľa Lucy. "Si v pohode?" opýtala sa ma. "Áno, som. Len mi trochu vadí ako ma každý pozoruje" povedala som Lucy. Tá iba povedala aby som si to nevšímala. Začala hodina matematiky. Nikdy som ju nemala rada, tak som si čmárala po papiery rôzne obrázky.

Zrazu niekto zaklopal na dvere. "Prepáčte, že meškám" povedal chalan ktorí práve vstúpil do triedy. "Tak nabudúce si dajte načas Noah" povedal profesor matematiky a ukázal Noahovi aby si sadol. "Kto je to "? opýtala som sa Lucy. "To je náš nový spolužiak Noah, nastúpil sem asi tri dni po tom, čo sa stalo tvojmu bratovi..." odpovedala Lucy. Trochu som zosmutnela pri myšlienke na Kevina, ale práve viac moju pozornosť pútal Noah. Neviem prečo, ale vždy som mala pocit, že sa na mňa pozerá a keď som sa aj ja pozrela smerom k nemu hneď svoj zrak upriamil na profesora ktorý vysvetľoval učivo...Konečne bol koniec celého vyučovania. "Ema, počkaj chvíľu" skrýkla na mňa Lucy ktorá utekala ku mne.

"Ahoj Lucy" odzdravila som jej. "Ema, nechceš ísť so mnou do Caffe baru? Vieš bolo by super pokecať si nie?" opýtala sa ma. " "No, vieš čaká ma Amy chceli sme ísť spolu na cintorín" odpovedala som jej. "Aha, ale ak to vám nebude vadiť išla by som s vami a potom by sme išli sa trochu všetky tri odreagovať alebo to preháňam ?" opýtala sa ma. "Nie, nepreháňaš. A máš pravdu musím prísť konečne na iné myšlienky." povedala som jej. Tak sme sa vybrali k môjmu autu kde ma čakala Amy. Povedali sme jej že pôjdeme na ten cintorín a potom sa zastavíme v Caffe bare. Najprv sa jej nechcelo ale napokon sme ju presvedčili.

Ísť chodníkom po cintoríne a vdiaľke vidieť pomník plný kvetov, bolo pre mňa akoby to prežívať znova a znova. Vždy keď sem prídem cítim Kevina pri mne a viem, že by chcel aby sme boli všetci šťastný. Amy ma chytila za ruku tak silno, že som si necítila prsty. Zapálili sme sviečku a potom sme po chvíľke tichého rozhovoru odišli. Poppy



Komentáře k článku

 
Pôžička

Vytvořenou službou WEP.sk - Vlastní blog z vlastního PC. Mapa stránok